Pomáhame obetiam sexuálneho zneužívania

Vaše príbehy

Vaše príbehy
Ak máte skúsenosť s problémom CSA a chcete sa o svoj príbeh podeliť môžete tak urobiť aj v písomnej podobe. Vyjadrením svojich skúseností môžete pomôcť lámať tabu mlčania, ktoré vás spútava, môžete dať vedieť iným s podobnou skúsenosťou, že nie sú sami, môžete prispieť k prevencii CSA.
Nižšie je uvedený zoznam otázok, ktoré vám môžu pomôcť pri snahe zachytiť svoj príbeh „do riadkov“: 

  1. Čo sa stalo?
  2. Ako ste to vnímali v čase, keď sa to dialo? Ako ste vnímali samotné udalosti zneužívania, ako ste vnímali seba, páchateľa, iných?
  3. Ako ste to vnímali s odstupom času, v priebehu nasledujúcich rokov?
  4. Ako v čase, kedy k zneužívaniu dochádzalo, reagovala vaša rodina?
  5. Ako reagovali príbuzní a iní vaši blízki s odstupom času, v priebehu nasledujúcich rokov?
  6. Ako zareagovali ľudia, ktorých ste oslovili, u ktorých ste hľadali pomoc?
  7. Čo v reakciách ľudí ste vnímali negatívne, čo vám ubližovalo, resp. čo ste považovali za zbytočné?
  8. Čo v reakciách ľudí hodnotíte ako pozitívne, úľavné, podporné?
  9. Aký dopad mala podľa vás táto traumatická skúsenosť na vás?
  10. Čo by sa podľa vás mohlo urobiť, aby sa zadosťučinilo spôsobeným krivdám? Čo by mohol urobiť páchateľ, čo by mohli urobiť iní?
  11. Je niečo, čo by ste chceli vyjadriť / odkázať páchateľovi?
  12. Je niečo, čo by ste chceli vyjadriť / odkázať príbuzným?
  13. Je niečo, čo by ste chceli vyjadriť / odkázať ostatným (priateľom, známym, odborníkom, kňazom atď.)?

Svoj príbeh zachytený v písomnej podobe nám môžete zaslať emailom na adresu oz.ascend@gmail.com . S vašim súhlasom príbeh upravíme do takej podoby, aby bola zachovaná Vaša anonymita.

Prvý príbeh

Sedím za stolom v jednej útulnej miestnosti a moje pocity sú naozaj rôzne. Od úzkosti, cez strach, bolesť, smútok, obavy. Po chvíli však zisťujem, že človek, ktorý počúva môj príbeh má otvorené srdce, dostatok vedomostí, aj skúseností na to, aby ma prijímal celú aká som, so všetkým, čo k tomu v danej chvíli patrí. Bez toho, aby som počula, to nemôžeš, to nesmieš, také niečo sa hovoriť nepatrí. Ani žiadne iné reči o odpúšťaní, o tom, že to už bolo dávno a že treba zabudnúť. Bola to nesmierna úľava, smieť zažiť práve takú chvíľu. Zrazu som cítila, že smiem byť sama sebou, bez hanby, viny, hovoriť tak, ako potrebujem. Bez hľadania iných, „vhodnejších“ výrazov. Pochopila som, že nič z toho, čo sa udialo, moja vina nikdy nebola, ani nie je. Vtĺkali mi túto vetu do hlavy už pár rokov. Aj mnohé iné. No až teraz som si ju dokázala zvnútorniť a uveriť, že je to skutočne tak. Som obeť a som bez viny.
Som jedna z mnohých. Viem, že nás je veľa. Veľmi som sa v detstve bála vyhrážok typu, „ak to niekomu povieš, mama zomrie“, alebo „nesmieš nič prezradiť, lebo je to naše tajomstvo.“ Pamätám si, ako som plakávala pod perinou a zamýšľala sa už ako malé dieťa nad tým, prečo to nikto blízky nechce vidieť, ako je možné, že mi nik nepomôže a neskončí sa konečne celá tá hrôza. Neskončila sa. Trvala roky a po dlhom čase, som už prestala hľadať odpoveď na svoju zúfalú otázku. Nikto si nič nevšimol, hoci som žila v rodine a snažila som sa všemožne dať najavo, ako veľmi trpím, trápim sa... Ako veľmi sa mi už nechce vidieť nikoho, ani nič. Jednoducho som veľakrát prosila všetkých možných, áno, aj tých v nebi, aby sa niečo udialo a bola som konečne oslobodená od traumy, ktorá mi kúsok po kúsku ničila už aj tak dosť zničený život.
Bola som dieťa, ktoré zúfalo čakalo, že sa niečo zmení. Takmer dennodenne som sa ocitala v stavoch úplného zúfalstva, beznádeje. Spomínam si, ako som si počas toho, keď som bola zneužívaná želala, aby ožili aspoň moje hračky, ktorých som mala neúrekom. Lebo tie hračky to všetko, videli, aj počuli. Len nevedeli rozprávať... Dialo sa to veľakrát, za zatvorenými dverami jedného bytu. Teraz už viem, že takých bytov, či domov je mnoho.
Aj detí a dospelých, ktorí uverili bludom, nezmyslom a zostávali, či žiaľ neustále zostávajú v začarovanom kruhu pod vplyvom páchateľa. Ten už dávno všetko stratil, aj posledné kvapky svedomia, pretože keby ho mal, nikdy by niečo také nedopustil. Najhoršie je zvládať a prekonávať ten čas, kedy to všetko celou silou zrazu doľahne na telo, myseľ, dušu. Prekonávať ho každodenne.
Som jednou z obetí. Len pred pár dňami som počula tri slová, ktoré sa mi vpečatili hlboko do môjho vnútra. Už navždy. No more victims. Už žiadne obete. Tri slová, po ktorých sa vo mne zrazu rozsvietil už tak dávno bolesťou sfúknutý plamienok nádeje. Nádeje v tom zmysle, že som to všetko predsa len prežila a žijem. Hoci vôbec nie tak, ako som si to ešte kedysi veľmi dávno vysnívala. Ale som.
Obeť. Je veľkou úľavou povedať si to sama pred sebou a bez výčitiek. Áno, nejde to hneď, ani ľahko. Všetko má svoj čas.
Veľmi si prajem, aby sme sa už viac nemuseli báť a skrývať svoje častokrát pre okolie nepochopiteľné, ani rozumom vysvetliteľné prežitia. No oni sa skutočne udiali a sú naše. Patria k nám. Prajem si, aby sme sa už nemuseli skrývať ani sami pred sebou, ani pred svetom kvôli niečomu, čo sa nám nikdy nemalo udiať. Napriek tomu sa to stalo a nič z toho sa už nedá vrátiť späť. Sme obete, ktoré však nenesú žiadnu vinu, nech to už bolo akokoľvek a nech sme si za ten čas vypočuli čokoľvek.
Verím, vlastne som presvedčená o tom, že máme právo hovoriť. Tak, ako ktokoľvek iný, s akýmkoľvek problémom. Otvorene a bez obáv o všetkom, čo spôsobovalo tak ukrutné utrpenie a postupne zväčšovalo traumu, na ktorú nikdy nezabudneme.
Veľmi prosím za to, aby sme už po nociach nemuseli plakať do ticha a ocitať sa v situáciách, kedy nevieme, ako ďalej. Preto a ešte pre mnohé iné, na čo máme ako obete plné právo, som teraz začala písať. Aby sme sa už nebáli napríklad anonymne zverejňovať svoje príbehy, alebo začať navštevovať svojpomocnú skupinu pre obete sexuálneho zneužívania, či znásilnenia. Niekedy stačí len pár slov, pár riadkov, aby sme nadobudli pocit, že v tom predsa len nie sme sami, že nás je viac. Možno oveľa viac, ako sme si kedy dokázali predstaviť.
No more victims – tieto tri slová som potrebovala počuť, aby som sa prestala báť. Lebo sa nemám čoho báť. Ani koho. V mojej duši nie je ani milimeter viny za tie zverstvá, ktoré som prežívala.
Nikto z nás obeti nikdy nebol a ani nie je zlý. Častokrát sú obete sexuálneho zneužívania, znásilnenia, či iného druhu sexuálneho násilia tí najlepší ľudia, akých som kedy stretla. Preto už viac nemlčme. Odkryme pravdu, ktorá roky žije v našom vnútri a čaká, kedy jej pomôžeme vyjsť na svetlo. My sami. Nedovoľme, aby upadla do zabudnutia. Už máme priestor na to, aby sa tak nikdy nestalo. A máme ho našťastie aj tu, na tejto stránke.

Možno si práve ten náš príbeh a snáď aj tento prvý príbeh prečíta niekto iný, pomôže mu a on ako pomoc druhým napíše ten svoj. Spojme tak svoje sily, lebo kdesi v hĺbke samých seba sme veľmi silní. Nemlčme, prosím. Už viac mlčať netreba...

Druhý príbeh

Prvýkrát vo svojom živote som nabrala odvahu napísať tieto ťažké slová na papier. Hoci už ubehlo 20 rokov od doby, kedy som si prešla sexuálnym zneužívaním, mám občas pocit, že to bolí stále rovnako.
Dnes mám 28 rokov, oslávila som ich pred pár dňami... Presne pred 20 rokmi som sa stala obeťou pedofila, ktorý si na mne ukájal svoje potreby pravidelne dvakrát do týždňa, takmer celý jeden rok. Bola som len malé dievčatko, úplne bezbranné. Rodičia ma začali voziť k jednému pánovi na hudobnú výchovu, a čo si ja pamätám začalo to už od prvého stretnutia. Bol to chlap po 40- tke, navonok veľmi príjemný, avšak za svojou maskou skrýval nechutné tajomstvo. Veľmi dlho som sa tvárila, že sa vlastne nič nedeje, až po takmer roku som vyšla s pravdou von. K pohlavnému styku nikdy nedošlo, musela som ho uspokojovať rukou, a myslím, že so nebola jediná, bolo nás tam viac...
Nikdy nezabudnem na pohlaď môjho otca, keď som im to povedala. To sklamanie v očiach mi trhalo srdce. Vzápätí som si uvedomila, že som ich veľmi sklamala, a mala som ostať radšej ticho. Moja mamina je rázna žena, a dnes už rozumiem prečo si to poriešila po svojom. V ten večer som mala veľmi silne nutkanie o tom všetkom hovoriť, akoby praskla bublina a ja som nevedela prestať rozprávať o detailoch, chcela som to všetko dostať von, nejako sa očistiť. Mamina to už nezvládla a vravela mi, že dnes je to poslednýkrát čo sa o tom rozprávame. Cítila som sa hrozne, cítila som že som im zničila život, že kvôli mne sú teraz nešťastní. 8 ročné dievčatko inak ani nemohlo rozmýšľať, mala som srdiečko na milión kúskov rozbite... myslím že v ten deň som prestala rozmýšľať ako dieťa. O par rokov neskôr som sa dozvedela od staršej sestry, že môj ocko za tým pánom šiel, a zbil ho.
Trestne oznámenie sme nikdy nepodali. Tak sa moji rodičia rozhodili, robili čo len vedeli. Boli to časy, kedy sa o týchto veciach ešte nerozprávalo tak verejne ako dnes. Vždy som bola ockov miláčik, avšak od toho okamihu sa všetko pokazilo. Otca som sa veľmi stranila, každý večer som zaspávala s pocitom, či nepríde za mnou do izby, hoci so na jednej strane vedela, že on by nič také nespravil, ale tie myšlienky boli nezastaviteľné. Pamätám sa, že niekedy v tom období som začala pociťovať úzkosť a panické stavy. Čas však išiel ďalej, a tento hrozný zážitok mi kompenzovalo množstvo pekných chvíľ. Prvé problémy nastali u mňa približne v 17 rokoch, kedy som sa veľmi zamilovala do jedného chlapca. Bol to však psychický aj fyzický tyran, lenže ja som ho milovala všetkými desiatimi. S maminou som bola na nože pár rokov, ale nedala som si povedať, a moja závislosť voči tomu chlapcovi stále rástla. On sa však so mnou rozišiel a našiel si priateľku, ktorá onedlho otehotnela. Myslela som, že mi niekto vytrhol srdce, nevedela som si predstaviť život bez neho.
Dva roky to bolo trápenie, len tak tak že som zmaturovala. V 19 rokoch som nastúpila na vysokú školu, ktorá ma však veľmi nebavila. V druhom semestri sa u mňa prvýkrát začali prejavovať vážne depresívne stavy, kedy som mala aj samovražedné myšlienky, bolo to nezastaviteľné. Rodičia si pre mňa prišli a odviezli domov. Je to už 9 rokov čo beriem všelijaké lieky a liečim sa na silné depresie. Počas týchto rokov som bola dvakrát hospitalizovaná na psychiatrii. Boli to veľmi ťažké časy, a že som to vôbec prežila je vo veľkej miere zásluha mojich rodičov, ktorí pri mne vždy stáli. Jedno im však akosi neviem odpustiť... Pred tými 20 rokmi urobili jednu veľkú chybu. Prestali to riešiť, a nepostavili sa situácii čelom. Viem, že dnes by sa rozhodli inak, ale mne tie roky a bolesť, ktorú som musela prežívať nikto nevráti.
Mam pocit, že čím som staršia, tým viac si uvedomujem následky tohto zážitku, a rastie vo mne veľká zlosť a nenávisť. Len nedávno som však naplno uvedomila, že tým škodím iba sebe. Čas už nevrátim, a ak sa dá, chcem si z toho najhoršieho zobrať čo najviac. Musela som mu odpustiť, je to miestami veľmi ťažké a nedáva mi to ani logiku, ale je to to najdôležitejšie čo som pre seba a moju budúcnosť mohla urobiť. Som ešte mladá baba, ktorá zatiaľ nemá vlastnú rodinu, a určite by som si priala zažiť raz ten pocit byt mamou... To ma akosi ženie dopredu, že raz budem hrdá na seba, čím všetkým som prešla, a verím že budem ešte silnejšia ako doteraz. On však býva v našom meste, je to malé mesto a občas natrafím na neho alebo jeho ženu. Snažím sa ostať silná, a prehltnúť zvyšok tej bolesti. On je dnes na vozíku a nedokáže sám pohnúť ani prstom, ostal takmer úplne ochrnutý. Pri pohľade naňho si uvedomujem, že je z neho obyčajný chudák, ktorý sa nedokáže sám ani najesť. Nemyslím si, že po smrti existuje peklo. Peklo je tu na zemi a vytvárame si ho sami. Myslím, že on ho práve prežíva... Verím, že spravodlivosť na tomto svete existuje, to je občas to jedine čo ma drží nad vodou. Tento človek ma ovplyvnil po psychickej stránke natoľko, že som občas zabudla, čo je v živote dôležité. Dnes to už viem, láska a zdravie...

Kontakt: oz.ascend@gmail.com skype: oz_ascend - konzultácia musí byť dohodnutá vopred e-mailom